SStál som ospalý v jemnom daždi. Celkovo bolo šedivo, začala už jeseň? V “Babour” voskovanej bunde som si pred tou vežou pripadal ako poľovník. Mrholenie náladu nekazilo, len nuda sa zakrádala, pivo vypité a decko nikde, ešte žiadny zvonec, ktorý by signalizoval koniec. Zato v hĺbke rybárskej náprsnej tašky zazvonil telefón, zvonec zlovestne preťal ticho detského ihriska pred škôlkou.
Dcéra oznamovala akosi záhadne - alebo to bolo vzrušene? “Už nemáme dvojičky!”
Prvá reakcia bola absolutné nepochopenie. Kto má či mal dvojičky, alebo prepánajána, čakali sme snáď my - teda oni, my sme už nad to vyrástli! - dvojičky?!?
Akonáhle som pochopil a šok sa usadil, cestoval som do Curychu, kúpil stolový záhradný prijímač, aby sme mohli pozerať priame zábery z New Yorku, veľa toho pre prach vidieť nebolo…
Ten čierno biely malý televízor mám dodnes, okrem tej tragédie pred dvadsiatimi rokmi už nikdy nič nehral - na šťastie!
Keine Kommentare:
Kommentar veröffentlichen